Ako som prežil lavínu na Grosser Priel

Napriek tomu, že po horách chodím posledných 20 rokov (od lezenia cez skialpy až po viacdĺžkové lezenie), lavína, ktorú som nedávno zažil, ma prekvapila a pripomenula, že v kopcoch človek musí byť ostražitý neustále.

Všetko sa zbehlo na jar 2026 pod Grosser Prielom v Totes Gebirge v Rakúsku.

Boli sme štyria. Dvaja dospelí otcovia, každý so svojím synom. Až na pretrhnutý väz na kolene a natiahnuté slabiny sme vyviazli živí, zdraví a s poučením navyše.

Stručné zhrnutie

Lavína nás zasiahla okolo 10:00h asi po 1,5h výšľape nad chatou Priel-Schutzhaus. Zniesla nás dolu asi o 90 výškových metrov, kde sme sa ocitli na jej povrchu. Z chaty nás pozorovali, ihneď som dostal telefonát a vrtulníkom sme boli dopravení najskôr na chatu a po policajnom vypočúvaní až dolu k parkovisku.

V tomto článku chcem zachytiť ponaučenie i fakty pre seba do budúcnosti. Na konci pridávam i informácie z médií.

Video, ktoré som natočil tesne po skončení lavíny

Čo sa vlastne stalo

Spali sme na chate Priel-Schutzhaus. Večer lavínová situácia 2 a ráno 2/3 v nadmorskej výške 1500 m.n.m.

Večer sa rozprávame s miestnymi – hovorím, že zážitok musí byť intenzívny, a oni mi odpovedajú, že je dôležité, aby sa vryl pod kožu. Lekcia toho, ako je dobré počúvať a dávať pozor na to, aké priania vysielam ja i iní.

Ráno sme vyrazili okolo 8:30. Azúro. Pomaly sme postupovali. Občas sme počuli hrmenie. To ako sa malé lavíny, vzdialené od nás, zosúvali. Prvé varovanie.

Zatiaľ sme boli na svahu mimo zosuvov.

Postupne sme liezli čoraz viac pod ľavý hrebeň. Teraz už viem, áno, chcel som ísť po zimnej ceste, áno, chcel som sa držať viac vpravo. Opakovane som to hovoril. Podstatné je, že som nič neurobil, ale počúvol skupinu.

Nehovorím, že je jasné, že by nás lavína minula, ale neboli by sme priamo pod svahom a v jej strede. Možno.

Naraz nastalo veľké zahrmenie priamo na ľavom svahu nad nami. A lavína sa zastavila niekoľko 100 metrov nad nami.

Ani párkrát sme sa nenadýchli a už išla ďalšia a tentokrát dorazila až po nás.

Moje prvé slová boli – tak to som posral. A už som cítil, ako ma zvalila na zem. Cítil som, ako ma ťažká masa snehu tlačí. Bál som sa, aby mi mačky neprebodli nohy. Raz som uvidel svetlo, ale ako v tuneli sa opäť zrazu zotmelo.

Keď som svetlo uvidel druhýkrát, urobil som pohyb ako keď plávam vo vode a pol tela som mal zrazu na povrchu. Ihneď som z celej sily zakričal meno syna. Odpovedal mi.

Super, žije. Začal som riešiť seba. Bol som na pohybujúcom sa snehu. Druhý vnem bol, že sneh vedľa mňa stojí. A tretí vnem bol, že sneh predo mnou padá niekam dolu. A potom už len myšlienka a čin – prevalil som sa asi 2x a už som bol na nepohyblivom snehu.

Keď som sa postavil, prvé čo som videl, bol druhý otec. Stál na lane, hovorí mi, že ho vyzulo a má v prdeli koleno.

Deti boli nad nami.

Zohnal som ich k nám. Vtom mi volá priateľka chatára. Vraj všetko videli, čo nám je a či pošle vrtuľník.

Odpovedám: počkaj, dám im čas a sladké, zistím aké máme zranenia a ozvem sa.

Po chvíli a cukríkoch (iné sladké som v tom stave nenašiel) sme si potvrdili vrtuľník. Alpenverein sme mali, takže ok.

Pýta sa ma – vieš navigovať vrtuľník? Ja že nie. Postavíš sa do Y rukami a dokiaľ nedostaneš od pilota alebo posádky iný pokyn, stojíš a čakáš.

A čo majú robiť oni, pýtam sa. Nech sa skrčia a držia si batohy.

Prichádza vrtuľník. Pomyslím si – no, ak sme nezahynuli doteraz, teraz máme druhú šancu, zhodí novú lavínu alebo ma tie lopatky rozsekajú na kašu.

Našťastie na 2x nás dostali na chatu. Otca so zraneným kolenom priamo do nemocnice. Ja s dvoma deťmi zostávam na chate a čakám na políciu. Dostávame schnapsa od chatára a morálnu podporu. Turisti, ktorí sa ten deň chystali na vrchol, keď to vidia, sa zastavujú, popíjajú Radlera a otáčajú sa dolu.

Posledný náročný moment bol, keď ma policajt vypočúval – prečo ste tam išli. Mali ste lavínovú výbavu? Vedeli ste, čo sa môže stať?

A na záver mi hovorí, že nech si uvedomím, že máme veľké šťastie, aby sme sa poučili. Keď vidí môj zdrvený výraz, nakloní sa ku mne a dodáva. I ja chodím po horách a viem, že bez rizika to nejde.

Dohaduje nám odvoz vrtuľníkom dolu na parkovisko. Pýtam sa ho, či budeme platiť. Keďže lavína padla nad nami, tak nie. Z parkoviska vyrážame do nemocnice. Vidím objatie syna so svojím otcom, stojacim s barlami vo vestibule nemocnice.

Môj syn po ceste domov hovorí – už viem, čo je dôležité a čo menej dôležité. A súčasne vníma, ako kto reaguje na to, keď najbližším oznamujeme, čo sa stalo.

Viem, že som dostal druhú šancu.

Bože, ďakujem! Urobím s ňou niečo dobré.

Po pár dňoch, keď si voláme, si všetci potvrdzujeme, že sme sa druhý a tretí deň cítili ako prejdený parným valcom, čo našťastie nemá u žiadneho z nás trvalé následky.

Pokrytie v médiách

Čo ma však hodne prekvapilo, že ani nie 1h po policajnom vypočúvaní, potom, čo nás helikoptérou zviezli dolu, som od chatárky dostal odkaz na rakúsky server nachrichten.at (Tu je PDF verzia v anglicky a nemecky).

Autorka je Judith Pointner. Je tam skoro úplné znenie toho, čo si policajt písal perom na papier do zápisu. Policajti to fakt poslali novinárom.

Asi po ďalších 30 minútach sa novinka, už s chybou (kto mal snežnice a kto mačky) dostala na český server IDNES.cz a potom sa buď správne alebo i s touto chybou šírila ďalej.

17:32 Obrovské štěstí českých a slovenských turistů v Rakousku: lavina je „vyplavila - Idnes.cz", PDF export

17:34 Česko-slovenskou skupinu v Rakousku strhla lavina, jeden lehce zraněný - DenikN.cz, PDF export

20:21 Lavina v Rakousku strhla čtveřici českých a slovenských turistů. Sami se z ní zvládli vyprostit - iRozhlas.cz, PDF export

20:27 Obrovské šťastie: Lavína v Rakúsku strhla česko-slovenskú skupinu, po 90 výškových metroch ju „vyplavila" - Pravda.sk

6. 4. 2026, 10:21 V Rakousku smetla lavina skupinu z Česka a Slovenska. Měli obrovské štěstí - TN.cz, PDF export

Pár fotiek

Už spadnutá lavína okolo ktorej sme prechádzali.

Toto už je naša lavína.

A my v nej. Volám s chatou a dohadujem vrtuľník záchrannej služby.

Záznam z mojich Coros Vertix hodiniek – takže presne viem, koľko výškových metrov nás vzala.

A toto je foto už od chaty.

Poučenie

• Do snehového terénu vždy so sebou brať lavínovú výbavu (pípače, lopatky, tyče).
• Nenechať sa skupinou ovplyvniť. Komunikovať prečo iná trasa, a ak nie je súhlas a nemôžem pokračovať, vrátiť sa.
• Ak sú okolo mňa malé lavíny, vrátiť sa. Zvlášť ak som s ľuďmi, za ktorých som zodpovedný.
• Pozrieť si lavínovú situáciu a ak sa o stupeň zhoršila, byť na pozore.